Stena - Haushoferovej katastrofický príbeh

Autor: Marián Holubčík | 20.2.2012 o 17:25 | Karma článku: 6,32 | Prečítané:  1046x

Predstavte si, že sa vyberiete do hôr, do odľahlej poľovníckej chaty, a ráno po prebudení zistíte, že sa cez noc medzi vašim priestorom a okolitým svetom vytvorila priehľadná, ale nepreniknuteľná stena. A za tou stenou, na druhej strane, ako môžte vidieť, zahynuli ľudia i zvieratá.

Na tej vašej strane sa pritom nič nezmenilo, v lese je divá zver, akurát iných ľudí, zdá sa, niet. Ostali ste sami. Teda, máte ešte psa, mačku a kravu. Ak chcete prežiť, musíte tvrdo fyzicky pracovať. To je rámec deja pozoruhodného, hoci málo známeho románu rakúskej spisovateľky Marlen Haushoferovej (1920-1970) s názvom Stena. Jeho slovenský preklad, ktorý sa mi nedávno dostal do rúk, vyšiel v roku 1989.

Príčinu existencie "steny" v celom príbehu len nejasne tušíme. Ide zrejme o výsledok použitia akejsi novej strašnej zbrane (kniha bola napísaná počas studenej vojny). Myslím, že mužský autor aj hrdina knihy by automaticky rozvíjal tento vedecko-fantastický katastrofický rámec. Hĺbal by nad tým, z čoho je "stena" vytvorená, do akej výšky siaha, experimentoval by, aké má vlastnosti a nakoľko sa dá narušiť alebo obísť.

Haushoferová a jej hrdinka - žena, ovdovelá štyridsiatnička bez ilúzií, však nad takýmito vecami nedumá. Stena je takmer celý čas len niekde v pozadí, slúži len na výstavbu príbehu. Keď som si to pri čítaní na začiatku knihy uvedomil, čudoval som sa, o čom vlastne tých 197 strán bude.

A obsah ma dosť prekvapil. Celý dej vlastne píše samotná hrdinka, ktorá si na papier zaznamenáva to, čo sa jej počas dva a pol roka prihodilo, pričom pripája svoje pozorovania a úvahy.

Nebudem dej knihy prezrádzať, najlepšie bude, keď si ju sami prečítate. Chcem však uviesť, v čom vnímam ten príbeh ako osobitý. Popri konkrétnom človeku tu totiž vystupujú v hlavných úlohách práve domáce zvieratá, a okolnosť, že iných ľudí zrejme niet, to ešte viac zvýrazňuje. Obe strany sú na sebe závislé. Bez zvierat by žena ťažko prežila (krava dáva mlieko, pes chráni a pomáha ako sprievodca), a zároveň by nemala prepotrebnú sociálnu väzbu na živé bytosti, ktoré majú svoje emócie a dokážu vyjadriť vďaku, pochopenie i nehu, a človeka potešiť, keď mu je najhoršie.

Naša technologická mestská civilizácia nás čoraz viac odpútava od zvieracej ríše i celej prírody. Táto kniha nám to pripomenie, aj keď neviem, či to bolo Haushoferovej cieľom.

Autorkyne majstrovské rozprávanie, prenikavé postrehy a neraz úsmevné detaily zo života zvierat, či kolobehu prác a prírody robia príbeh veľmi plastickým a presvedčivým. Ja som si ho pri čítaní prežil v predstavách do podrobností. Opis deja je pretkaný úvahami nad životom a smrťou, našimi zvieracími spoločníkmi, vzťahmi či údelom človeka. Celým príbehom sa pritom nesie určitý smútok a takmer až rezignácia na ľudstvo. Akoby tá "stena" bola práve v nás, v ľuďoch.

 

Knihu do slovenčiny skvele preložila Magda Takáčová, a aj vďaka nej je čítanie krásny zážitok (odporúčam!). Na záver prikladám pár citátov z knižky:

"Pokojne som mohla zabudnúť, že som žena. Zavše som bola dieťa hľadajúce jahody, potom zas mladý muž píliaci drevo, alebo keď som s Perlou v lone sedela na lavičke a pozorovala zapadajúce slnko, veľmi stará, chudá, bezpohlavná bytosť... Nie som škaredá, ale ani pôvabná, pripomínam skôr strom ako človeka, stromček s pevným hnedým kmeňom, ktorý musí vynaložiť všetku silu, aby prežil."

"Pri Rysovi som nemohla byť nikdy dlho smutná. Bolo až zahanbujúce, aký je šťastný, že môže byť so mnou. Nemyslím, že dospelé zvieratá vo voľnej prírode sú šťastné či aspoň veselé. V psoch zrejme túto vlastnosť prebudilo spolužitie s človekom. Rada by som vedela, prečo pôsobíme na psov ako omamný jed. Možno vďačí človek za svoje velikášstvo psovi."

"Ľutujem zvieratá a ľutujem ľudí, pretože ich bez opýtania sotili do tohto života. Možno sú ľudia na tom ešte horšie, lebo majú toľko rozumu, že sa môžu brániť proti prirodzenému priebehu udalostí. Preto sú zlí a zúfalí a nehodní lásky. A pritom mohli žiť ináč. Niet rozumnejšej pohnútky, ako je láska. Milujúcemu a milovanému robí život znesiteľnejším. Ibaže sme mali včas spoznať, že to bola naša jediná možnosť, naša jediná nádej na lepší život. Pre nekonečné légie mŕtvych je táto jediná možnosť človeka navždy stratená."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?